Priznám sa, že od Petra – zmenené meno – som tento článok mámil dosť dlho. Ale toto je jeho spoveď o tom, prečo opustil seniorskú pozíciu v agentúre. Text publikujem v kompletnom rozsahu tak, ako mi prišiel od Petra.
Zo súčasnej perspektívy sa mi to javí ako minulý život. Alebo skôr život niekoho celkom iného. Aj vďaka tejto skúsenosti som sa však ocitol tam, kde som teraz. Braňo odo mňa chce, aby som písal o tom, čo bolo. Tak otváram spomienky. Asi 10-15 rokov späť…
Začalo to pocitom nespokojnosti. Pracoval som ako absolvent vysokej školy v treťom sektore, pracovná doba od nevidím do nevidím, minimálne finančné ohodnotenie, extrémna záťaž. Moja vtedajšia partnerka hovorievala, že to snáď nikdy neskončí, keď som ju ubezpečoval, že uzavriem túto kampaň a potom…
Vždy prišlo niečo nové. Víkendy žiadne, peniaze žiadne, bývanie u starkej, dovolenka v práci. A potom to šlo rýchlo. Niekto si ma všimol a odrazu som sa zo šedej myšky premenil na dravca z reklamy. Copywriter elév, pre mnohých, s neuveriteľným drivom. Raketa. Asi boli aj takí, ktorým som v tejto fáze šiel riadne na nervy. A to nie som ani Východniar.
Nešlo mi do hlavy, že za tretinovú robotu dostávam štvornásobok platu. Niekedy som sa aj nudil. Že mám priestrannú svetlú kanceláriu, kávičky a dobrôtky a darčeky a úsmevy. Vystajlované accountky, veselí a pekní šéfkovia, ktorí mi ťahajú takééé motúzy pod nosom.
Superlatíviky. Lepkaví mačovia. Šiel som si na nejakej vlne, ktorá ma niesla tak rýchlo, že som nestíhal míňať výplatu. Dostal som hypotéku, po rozchode s partnerkou som sa usídlil v novom byte, v centre mesta. A agentúrny život fičal ako bláznivý. Pribudli klienti, tendre.
Postúpil som na seniorskú pozíciu. Vyšší plat. Už som to nerátal. Už som nerátal dni. Život mimo agentúrnu bublinu bledol a strácal sa medzi nudnými brainstormingami, firemnými obedmi, tímbuildingami a poradami a civením do bieleho monitoru.
Prvá PN. Produkčný mi doniesol na príkaz šéfa trojdňové antibiotiká a čakal ma v aute pred domom. V delíriu z horúčky, do toho úmrtie medzi najbližšími. Začalo mi byť zle. Bez pauzy mám chrliť kokotiny o šťastnej rodine. Vtipné. Z prezentácie grckať na záchod priamo u klienta, lebo veď, keď to nejde, nespí sa aj niekoľko nocí.
Ciga, Red Bull, Nutella. Mozog sa parí. Cit pre vec, cit pre klienta, agentúrna mulica. To, čo predtím išlo hladko, potím v kŕči. Víno. Chcem dovolenku. Ale až keď dokončíme zimnú kampaň. Šéf zakladá novú sro, aby sme mohli robiť dvoch klientov z rovnakej brandže. Samozrejme s obidvoma robím ja.
Konkurenčné info priebežne prihrávame jednému alebo druhému. Už sa mi chce grcať tak priebežne. Štátne zákazky. Nový mercedes. A byt pre šéfovu tehotnú milenku. Pravidelný poobedný tenis s papalášmi. Ja nehrám. Len sa prizerám a stále viac cítim, že sa už nedá byť súčasťou.
Slepák. Skučím po operácii, píšem sladulinký voiceover, vedľa mňa leží týpek s rakovinou. Nestačí. Nová kolegyňa. Ďalšie tri nové autá. Posielam peniaze na charitu, ale pocit vykúpenia neprichádza.
Snažím sa nájsť ten zápal, z ktorého mi na začiatku horeli lýtka. Burnout v tridsiatke. Dovi. Copywriter v riti. Znovupoznávanie bežných činností. Rok pauza a som znova v hre. Nie nadlho. Kolos veselého tímu rýchlovýroby, superspokojných mladých a dynamických pochopil, že už som vyžmýkaný. Pomalý a starý. Baletka na dôchodku. Príliš použitý na ten šialený tanec, primladý na to vzdať sa.
Ideály na padrť, skúsenosti na rozdávanie, zdravie nalomené. Už sa dalo ísť len cez opačný extrém, aby som sa vrátil do normálneho života. Čo je to? To je už iný príbeh. Každopádne so šťastným pokračovaním. Volá sa to vnútorná spokojnosť. A čo ju prinieslo, tak to som kukal ako puk.
Keď som sa s Petrom rozprával o jeho odchode z reklamy prvýkrát, bolo to v čase, kedy som ja sám pracoval vo veľmi vysokom nasadení. Bol som na seba hrdý, ako to dávam. Možno aj preto ma jeho príbeh tak zasiahol. Nabudúce mám pripravený príbeh človeka, ktorý naopak do reklamy prešiel z úplne iného odvetvia a zdá sa, že je v nej šťastný.