Niekedy v prvom či druhom ročníku sme si s partičkou dnes už senior copywriterov a creative teamleadrov vysnívali, že budeme mať vlastnú agentúru. Boli sme šiesti a mali sme spolu presne nula skúseností. Spoločné ambície šli pochopiteľne do úzadia a všetci sme si začali budovať kariéry v ozajstných agentúrach.

Mňa a Mareka však táto ambícia nikdy neprešla. Boli sme dobrí vo vyrábaní obsahu – ja som dlhodobo písal ADMA blog a pravidelne som prispieval do Digitálneho týždňa a Marek robil parádnu grafiku a nehanbil sa chytiť do ruky ani foťák či kameru. Navyše v roku 2013 takmer neexistovala konkurencia a tak sme sa rozhodli, že Ponyhouse bude contentová agentúra.

Prvého klienta sme mali prv, než sme mali založenú sročku. Skonvertovali sme jednoduchý copy job na zákazku s pravidelným mesačným contentom – blog a niekoľko social kanálov. Nebol to veľký job, ale bol prvý a k tomu sa nám ešte podaril takýto parádny upsell.

Mali sme za sebou už nejaký čas v agentúrach. Na začiatku prvého semestra piateho ročníka FMK sme si registrovali doménu ponyhouse.sk, na okresný súd Bratislava I. sme si šli po výpis z obchodného registra a zabočili sme do prvej pobočky Tatra Banky.

Onedlho – ešte v tom istom semestri – mi volal klient, pre ktorého som pár mesiacov predtým písal texty. Povedal: „Počuj Braňo, v ZUNO otvárame pozíciu, ktorá má spájať PR, social a obsah a myslím, že by si sa na to výborne hodil. Bol by si priamo pod marketingovým riaditeľom.“

Odpovedal som: „Ďakujem za túto ponuku a s radosťou to pre vás budem robiť. Ale vieš čo? Pred pár týždňami sme si presne na toto založili firmu. Čo by si povedal na to, keby sme to pre vás robili ako vaša agentúra?“ Pracovný pohovor sa otočil na sales pitch. Klient sa chvíľu ošíval, zobral si niekoľko dní na premyslenie.

Výsledkom bolo, že sme pre ZUNO robili takmer všetok online obsah a kopec offline aktivít od 1.1.2014, až kým nezavreli krám. Ešte stále sme chodili do školy a popri tom sme mali normálne joby. Od 9:00 do 18:00 som klikal v agentúre a od 18:00 do polnoci som klikal pre Ponyhouse. Diplomovku som písal, ak mi zostali nejaké Red Bully. Bol to úžasný pocit.

Začala pribúdať práca aj kolegovia. V roku 2015 sme začali pracovať pre značku, ktorá je vo svojom odvetví najlepšia na Slovensku. Skvelý produkt, ale v tom čase komunikácia niekoľko tried pod ním. Povedali sme si – parádna príležitosť.

Značku sme prebrali v období, kedy sa menil manažment. Zopár týždňov pod starým vedením šli veci hladko. S novým vedením prišli veľké komplikácie. Dohodnuté veci neplatili, vznikali nereálne očakávania a odchádzal zdravý rozum. Kooperácia bola na bode mrazu.

Klient nám povedal, citujem: „Toto nie je rovnocenný vzťah. My platíme, vy máte prinášať službu.“ Keď som povedal, že pokiaľ nám nedvíhajú telefóny a neodpovedajú na maily, nemôžeme robiť svoju robotu, dostali sme odpoveď: „Mali ste nás viac urgovať. A keď nereagujem na maily, príď sem, odveď ma za ruku k počítaču a stoj nado mnou, kým ti neodpíšem.“

Táto značka nám zaberala asi 20% nášho časového fondu ale robila nám 80% ťažkostí. Napriek tomu sme neustále počúvali výčitky „Sme pre vás na štvrtej koľaji, očakávame od vás viac pozornosti.“ Ak sa manažér nedovolal mne, okamžite volal Marekovi a naopak. Keď nemohol hovoriť ani jeden z nás, do dvoch minút sme mali smsky s vulgarizmami a urážkami.

Mali sme pocit, že sme úplné sračky. Že nezvládame svoju robotu a že neponúkame dobrý servis. Nevedeli sme, ako vyriešiť túto situáciu. A blbé pocity sme prenášali aj na kolegov a do súkromia. Nebolo to príjemné obdobie.

Hovorili sme si „je to naša robota, platia dobre, robíme pekné výstupy, vydržme.“ Vydržali sme rok, potom sa s nami klient rozlúčil. Bol to čudný pocit. Na racionálnej úrovni som chápal, že to nebol udržateľný vzťah a že neexistovala šanca na zlepšenie. Vedel som, že nás to síce finančne zabolí, no nepoloží.

Zároveň mi bolo hrozne smutno. Bol to prvý veľký klient, ktorý nám dal výpoveď. Nebolo prekvapením, že to neurobil práve korektne a výpovedná lehota preňho neexistovala.

Jeho nasledujúca agentúra vydržala tiež zhruba rok, tá ďalšia podobne a s poslednou agentúrou odišiel aj manažér.

To, čo pri spätnom pohľade považujem za náš fuckup, bol nedostatok asertivity. Že sme nevedeli klientovi povedať „sorry, ale toto je za hranicou biznis etiky a aj medziľudskej slušnosti.“ Že sme si nevedeli povedať „pokojný spánok má väčšiu hodnotu ako táto faktúra.“

Na konci dňa sme si z tejto spolupráce odniesli nepríjemnú skúsenosť ale aj kopec krásnej roboty do portfólia a veľké ponaučenie.

Dnes, ak necítime chémiu, do jobu radšej nejdeme. Pekne sa poďakujeme a rozlúčime sa. Ak je problém so zabehnutým klientom, nenechávam ho vyhniť. Ak sme spravili prúser, priznáme si to, ospravedlníme sa a vykonáme náhradu. Ak spravil prúser klient, slušne mu povieme, že nám niečo nepríde korektné a hľadáme riešenie.


POĎME SA SPOLOČNE POZRIEŤ NA VÁŠ CONTENT MARKETING